Riadenie letovej prevádzky (4/7)

Pár slov o radare.

V našej kancelárii bola aj obrazovka primárneho radaru*. Vlnové dĺžky na ktorých tento radar pracoval mali podobné vlastnosti ako vlnové dĺžky našich vysielačov a prijímačov. Dôsledkom bolo že lietadlá v malých výškach (medzi 1200 až 1800 metrami), bolo vidieť iba do vzdialenosti 40 až 150 kilometrov. Radar mal maximálny dosah 400km, ale, takisto ako v prípade vysielačov a prijímačov, jeho anténa bola umiestnená na letisku Bratislava-Ivanka, kde hornatý terén a zakrivenie zeme tento dosah obmedzovali. Vzhľadom na tieto okolnosti, ako aj na problémy s komunikáciou medzi lietadlami a zemou, sa tento radar vôbec nepoužíval, hoci bol temer stále k dispozícii.

Zaujímavé bolo na ňom pozorovať oblačnosť. Na obrazovke bolo vidieť najmä dažďové a búrkové mraky, teda také, ktoré boli plné vody v rôznych skupenstvách. Často bolo vidieť studené fronty ako sa približujú (zvyčajne od západu), formujú, a prechádzajú ponad územím Slovenska. Dnes to môže vidieť každý kto má prístup k internetu; roku 1961 to bola novinka dostupná iba nám niekoľkým. Zaujímavé bolo ako často sa skutočná poloha oblačnosti a rýchlosť postupu líšila od meteorologických predpovedí poskytovaných nám, aj lietadlám, v pravidelných intervaloch. Tieto predpovede boli spracované na základe pozemných pozorovaní, a zvyčajne boli aj niekoľko hodín za skutočnou situáciou, ako sme ju mohli na tom radare pozorovať.

Veľakrát som pozýval meteorológov, ktorých kancelária bola v tej istej budove ako naša, aby sa prišli pozrieť – všetcia odmietali. Žiadny z nich neprišiel ani raz, až, po niekoľkých rokoch, jeden z nich prišiel! Bol to práve novopečený RnDr Dušan Podhorský, a ten prišiel, a dokonca prejavil záujem!! Táto návšteva mala v konečných dôsledkoch ďalekosiahly význam pre zlepšenie rádiokomunikácie a radarového pokrytia nad územím Slovenska, a nie iba pre potreby riadenia leteckej prevádzky, ale aj pre potreby Hydrometeorologického ústavu. To sme však ani jeden z nás dvoch vtedy netušili.

Začali sme sa s Dušanom baviť o mrakoch a o meteorológii. Ja som mu hovoril čo som o tom vedel z hľadiska pilóta a leteckého kontrolóra, a tiež o mojich skúsenostiach z už niekoľkoročného pozorovania oblačnosti na radare; on si moje informácie triedil podľa jeho meteorologických znalostí. Tiež som ho oboznámil o mojich problémoch s našim vedením, kde moje snahy o zlepšenia narážali na naprostý nezáujem, až odpor. No a pomohlo nám tornádo (viď nasledujúcu kapitolu).

Tornádo vtedy vyvrátilo stromy na asi 100×300 metrovom páse asi kilometer nad Račou (východná časť Bratislavy), a Dušan ma požiadal aby som ho tam zaviedol aby si mohol spraviť pár fotografií. Šli sme tam, fotografie si spravil, a pri tej príležitosti som ho zaviedol na „môj” kopec (viď nasledujúcu kapitolu), ktorý bol o pár kilometrov ďalej. Tam som sa mu zdôveril o všetkom na čom som v záujme zlepšenia Oblastnej rádiokomunikácie a radarového pokrytia pracoval. On sa zmienil že pre jeho Hydrometeorologický ústav by sa taký nejaký radar možno tiež hodil, a – zatiaľ o tom nevediac – to bol začiatok jeho kariéry ako priekopníka použitia radaru pre potreby meteorológie.

* Primárny radar: vysiela rádiové vlny, ktoré sa odrážajú od prekážok (vrchy, oblačnosť, lietadlá) a odrazené vlny sa zachytávajú na anténe pre spracovanie a zobrazenie na obrazovke.

Snahy o zlepšenie rádiového spojenia.

Začal som kampaň o premiestnenie rádiových zariadení (vysielačov, prijímačov a radaru) niekam na kopec. S pomocou aeroklubových lietadiel som preskúmal hádam celé územie Slovenska až niekam po čiaru Prešov-Michaľany v malých a stredných výškach, zaznamenávajúc dosah a pokrytie oblastných aj letiskových vysielačov.

Jediné lietadlo vo vajnorskom aeroklube na ktorom sa vtedy dali naladiť letecké rádiové frekvencie bol Meta-Sokol. Jeho rádiový prijímač bol dosť nízkej kvality a moje záznamy obsahovali značné množstvo otáznikov. Taktiež, nemohol som lietať kedy a kam sa mi len zachcelo, tiež občas práve to lietadlo nebolo k dispozícii; obvykle som letel buď so žiakom na nejaký navigačný alebo preškoľovací let, alebo som niekoho niekam viezol.

Po asi dvoch rokoch som sa sústredil na dva vrcholce v Malých Karpatoch v blízkosti Bratislavy, zvané Malý a Veľký Javorník. Tie neboli najvýhodnejšie z hľadiska dosahu (radšej by som mal napríklad Inovec blízko Trenčína, alebo kopce okolo Banskej Bystrice, spolu so súčasným premiestnením pracoviska Oblasti tamže), boli však výhodné z praktického hľadiska. A najmä preto že som mal k nim blízko a mohol som sa im venovať podrobnejšie (býval som vtedy v Rači). Pár razy som si načierno „požičal” gazika (terénne vozidlo) od kamarátov z letiska na Ivánke. Toto vozidlo malo nainštalovaný malý vysielač/prijímač značky PYE, pracujúci na VHF frekvenciach, pre spojenie s lietadlami na letištnej ploche. S týmto vysielačom, z „mojich” dvoch vrcholcov, som bol schopný sa spojiť s lietadlami v nízkych hladinách (1500mnm) z Bratislavy až temer po Košice (300km ďaleko), naprosto jasne a čisto!

Pre porovnanie, v tých istých výškach naše oficiálne, – a ďaleko výkonnejšie -, zariadenia nesiahali hádam ani po Sliač, ktorý sa nachádza asi v polovičke tej vzdialenosti… Na moje prekvapenie naši vedúci nemali o takéto informácie ani najmenší záujem. Niekoľko ráz som bol pozvaný do kancelárie miestnej ŠtB (Štátnej Bezpečnosti), kde mi bolo pohrozené sankciami ak neprestanem „buntošiť” proti vedeniu!!! Často som ani nevedel odkiaľ sa informácie o mne do rúk ŠtB dostávajú. O veľa rokov neskôr som objavil s pomocou Cibulkových zoznamov že koľko mojich spolupracovníkov a priateľov na Oblasti aj v aeroklube, boli či už Dôverníkmi, alebo priamo Agentami ŠtB.

„Buntošiť” som však neprestal, iba som začal pracovať trochu tichšie. Z toho dôvodu som sa ani nikdy neodvážil priamo zdôveriť mojim kolegom v práci, ani našim pražským kolegom, ktorí iste mali problémy podobné našim (v Jindrovi Černohorskom však mali nepomerne obratnejšieho šéfa než my, a tiež boli bližšie k sídlu moci).